Ďalší článok sa bude venovať výjazdu a zjazdu. Som presvedčený, že strmý kopec dokáže potrápiť každého jazdca, preto je vhodné výjazdy a zjazdy poriadne trénovať a ísť krôčik po krôčku.

Určite sa vám stalo, že ste stáli pod kopcom, a hovorili si, že toto sa na motorke prejsť nedá. Pravda je ale taká, že v stupačkách endura niekedy výjdete aj tam, kam by ste nevyšli ani po vlastných. Určite ste videli situácie, kde enduráci dobývajú prudký strmák a pri týchto pokusoch motorky lietajú tak, že by sa za takéto manévre nemusel hanbiť ani ostrieľaný freestylista 🙂. Najdôležitejším faktorom v prvej fáze je výber stopy, takisto akcelerácia pred výjazdom, následné udržanie rýchlosti, ale tiež práca tela a včasné ubratie plynu pred vrcholom.

Pre začiatok sa pozrieme na základné techniky pri výjazde menších kopcov a pochopiteľne tiež na ich zjazd. Opäť je veľmi dôležitá práca s telom, cit pre jemné ovládanie motorky a rovnováha. Pokiaľ budeme stáť v stupačkách ako poleno a k tomu budeme agresívne ťahať za plynovú rukoväť. Je viac než zrejmé, že to veľa nevyšplháme a najskôr sa v stupačkách na vrchol nepozrieme. Preto sa všetko odvíja od základnej pozície tela v stupačkách a prenášania tela. Rovnako ako v iných situáciách, je potrebné byť uvoľnený, správne dýchať a v žiadnom prípade sa nedívať pod predné koleso, ale stále pred seba, lepšie povedané na vrchol, ktorý sme sa rozhodli zdolať. Tu sa často pochybí a je až neuveriteľné, čo dokáže urobiť pohľad priamo pod koleso.

Výjazd sa dá rozdeliť na tri časti a to: AKCELERÁCIA (oranžová), UDRŽIAVANIE RÝCHLOSTI (zelená) a UBERANIE PLYNU PRED VRCHOLOM (červená). Podľa kopca je potrebné zvoliť diaľku rozjazdu a potrebnú rýchlosť. Presne toto je okamih, kedy je ideálne pred výjazdom zastaviť a terén poriadne prečítať. Podľa terénu si určíme stopu a vizuálne zistíme, či sa pred vrcholom nenachádza nejaké nemilé prekvapenie.

Akcelurejeme v základnom postoji, keď je telo posunuté nad predné koleso a takýmto spôsobom prichádzame k úpätiu kopca. Tu sa ľahko prehupneme do stupačiek. Tak už za citlivého dávkovania plynu upaľujeme vo zvolenej stope k vrcholku a sem tam si pomáhame líznutím spojky. Podľa terénu korigujeme jazdu telom do strán a hlavne váhu situujeme výhradne nad predné koleso.

Práve teraz nieje priestor na akékoľvek zaváhanie a špekulácie typu: „Dám to, alebo nie?“. Jednoducho sme sa rozhodli ten kopec zdolať a ideme si za tým. Pred vrcholkom uberáme plyn a viacmenej sa prevaľujeme cez vrchol. Celý čas je vhodné mať ruku na spojke a jazdu si tým ľahko korigovať, prípadne byť pripravený výkon utnúť a predísť tak prípadnému záhodu motorky. Pripravená ruka na spojke je tiež pri zdolaní vrcholu, pretože práve vtedy sa dosť často vrkne plynom a je takmer isté, že sa nedostanete hore spolu s motorkou., ale každý zvlášť. Ak by nastala situácia, že dochádza výkon a strácame rýchlosť, je dobré byť pripravený motorku položiť na bok, tým ju vlastne zachytiť za riadiačku a eliminovať prehodenie a následný pád motorky. Kto videl závod v Porúbke, presne vie o čom je reč. Keď sa výjazd nepodarí, nie je dobré sa snažiť motorku zdvihnúť a dobojovať to. Určite je lepším riešením vrátiť sa dole pod kopec a vkľude sa do neho pustiť znova s potrebným rozjazdom.

Akonáhle dôjde na zjazd, je potrebné precízne pracovať s telom, avšak oproti výjazdu ide telo naopak dozadu nad zadné koleso a ruky sú takmer prepnuté, ale nie však úplne. Pozícia je vlastne celkom podobná pozícii pri brzdení, keď prenášame váhu nad zadné koleso. Pri zjade je dôležité citlivo pracovať so zadnou brzdou a dávať pozor, aby sa zadné koleso pekne odvalovalo a zbytočne sa nedostalo do šmyku. Zdané koleso sa jednoducho nesmie zablokovať.

Predná brzda však nejde úplne von z hry, a tiež je na ňu potrebné ísť s veľkým citom a predné koleso treba iba zľahka pribrzďovať. Opäť je treba myslieť na zablokovanie kolesa alebo šmyk, prípadne na výstup cez riadítka, ktorý nieje pri zjazdoch ničím výnimočným. Tak hor sa na tréning, aby sme boli o niečo šikovnejší 🙂.